Vykúpenie

4. kapitola - Sympatie

22. března 2009 v 18:17 | LUci
Keď som vypila šálku horúceho čaju, prišiel na mňa spánok. Alebo som to tak aspoň mohla pomenovať. Bola som slabá, zvedavá ale nechcelo sa mi spať aj keď som vedela, že moje telo si to vyžaduje.

No telo som nemala.

To malé mačiatko, čo sa mi obšmietalo okolo nôh od prvého kroku do tohto tmavého domu mi sedelo na kolenách. Bolo celé čierne, mohlo mať tak mesiac. Viac nie. Jediné, čo na ňom bolo iné, bola jeho zadná pravá labka. Malo ju ryšavú. Neskutočné. Priadlo a vyžarovalo z neho také teplo.

"Ako je možné, že som duch, že prechádzam cez steny, dvere ale ty si sa ma dotkol a cítila som to, teraz mi toto mača sedí na kolenách a cítim jeho srdce, teplo ktoré z neho sála. Ako je možné že..." Mala som na jazyku strašne veľa až sa mi to stratilo niekde medzi plačom a strachom. Chcela som aby sa prestal na mňa pozerať spod jeho dlhých mihalníc, chcela som aby mi odpovedal, ale on len mlčal.

3. kapitola - Mačka a pohľad

14. února 2009 v 13:34 | LUci
Všetko som pochopila na jeden krát, ale aj tak som nevedela, prečo sa toto všetko deje. Som mŕtva, aspoň podľa lekárov, podľa prístrojov v nemocnici, ktoré hlásili dlhé pípanie, moje srdce nebilo. Mala som si to vyvodiť tak, že som zomrela, že moja duša ale aj napriek tomu žije? Bola som v mestskej nemocnici v Londýne, moje telo už odviezli na patológiu, ja som sedela v izbe kde som "zomrela" a rozmýšľala som. Neviem ako dlho, vonku už bola tma, pršalo. Musela som sa ukľudniť. Prišlo to asi o pár sekúnd po tom, čo do izby priviezli starú pani, ktorá bola v kóme. V tom momente som vyskočila že ma tam uvidia, ale potom som si uvedomila, že som duch a nevidia ma.

2. Kapitola - Nemocnica

3. února 2009 v 15:58 | LUci
Po dvoch dňoch, čo som len ležala a na klopanie na dvere som neodpovedala, konečne si niekto všimok, že neodpovedám a pán Roger mi odomkol izbu. Nič som nevnímala, osoby, ktoré sa na mňa pozerali ako ležím v posteli v topánkach, zakrytá perinou, s krvavými očami a popraskanými perami, hlasy so sa ma všetko pýtali, dotýkalli sa ma najjemnejšie ako vedeli. Nikdy som nezažila nič viac ponižujúce. Dva dni som nič nejedla, nepila, vstala som len ke´d som šla na toaletu vyvrátiť svoj žalúdok a všetku kyselinu v ňom. Bolo mi trápne že isto smrdím, vyzerám hrozne, ale nedokázala som nič, ani zatvoriť ústa. Upadla som do bezvedomia, viem, že ma niekto zdvihol a to mi ublížilo, nechcela som aby mi niekto niečo hovoril. Prežila som neskutočnú nočnú moru, alebo to nebol sen?

1. kapitola - Sen

2. února 2009 v 8:47 | LUci

"Zomrela? Ako mohla zomrieť keď jej nič nebolo. Bola úplne zdravá. " Otočila som sa za týmito hlasmi. Stojím na cintoríne a vidím pár ľudí ako sa dívajú do otvorenej truhly. Pomaly, bojazlivo sa za nimi vyberiem, som zvedavá kto je ten človek ktorého majú radi len šiesti ľudia. Čím som bližšie, viac a viac rozoznávam hlasy. "A keď tam prišla polícia, nič tam nebolo? To mala asi tá upratovačka vidiny. Nemôžeme ju predsa pochovať keď tu nie je." Už som stála takmer pri truhle, keď povedal farár: "Aspoň že sa po pol roku rozhodli pochovať jej obľúbené veci." Takže v tej truhle nikto nie je. Ale mám šťastie. Neviem či by som teraz zvládla pohľad na mŕtvolu, aj keď ma k nej niečo nepochopiteľne tiahlo. Pozrela som a dnu, bola som tam ja, usmiata, s otvorenými očami, v nočnej košeli od môjho otca... čo sú tí ľudia na práškoch? Chcela som vykríknuť, bol to hnusný pohľad, ale zrazu sa mi podlomili kolená a padala som do vykopanej diery...
Nie, nie, nie. Je to len sen, je to len sen, zobuď sa. Zobuď sa...

Predslov

31. ledna 2009 v 18:08 | LUci
Už dávno som vedela, že moja duša je zatratená, že nemám nárok ísť do neba. Že navždy budem blúdiť po svete a nikdy sa nedočkám spasenia.
Ako osoba, ktorá vždy verila a vždy čakala čo sa stane keď zomrie, nemôžem hovoriť že som bola neveriaca. Boh mi dal úlohu a ja som ju nesplnila, preto musím trpieť. Navždy.
Život ako taký mi nikdy nepripadal zvláštny, dobrý a nič ma na ňom nebavilo. Ako správna puberťáčka som mala sklony k samovraždým, skúsila som alkohol, cigarety, všetky tie bláznivé veci. Boli aj prvé lásky, ktoré sa nikdy neskončili dobre, vždy som urobila niečo, čo dotyčný nechápal a preto som to musela ukončiť. Vždy ja. Nikdy mi nikto nedal kopačky.
Možno už to urobilo zo mňa netvora, možno to, že som bola veriaca a skúsila som zakázané ovocie, vyspala som sa s každým kto prejavil záujem, možno preto sa teraz toto všetko deje. Človek si nevyberá vlastný osud, ale môže ho ovplyvniť. Ja som sa na to vykašľala a teraz?
Boli ste niekedy na pohrebe? Na cintoríne vtedy, keď bola tma? Videli ste ten smútok, cítili ste ten balvan na duši zo straty blízkej osoby? Predstavte si toto...
Jedna vec je, keď človek cíti boles pri umieraní alebo keď cíti úľavu, radosť ale žiaden smútok. A druhá vec je, keď ľudia naokolo plačú a smútia že umieram alebo keď ma nikto nevidí a ja sa usmievam ale moje srdce pomaly ale isto prestáva byť.
Ja som si nevybrala ani jednu cestu.
Narodila som sa, keď som mala 21 rokov. Ticho, sama, v noci a hlavne veľmi vystrašená.
Mala som 21 rokov, keď som zomrela. Neviditeľná, nepoznaná, sama a šťastná.

...by Lúuu

Vykúpenie, je to len poviedka

28. ledna 2009 v 18:27 | LUci
Začala som písať túto poviedku začiatkom tohto roka. Nie je toho ešte veľa, nemam na to moc čas, ale keďže tu už toho tak veľa nedávam tak to sem pridám. Námet na ňu som dlho zvažovala a predstavovala som si všetko... ako to bude pokračovať, nie však koniec. Viem o čom chcem aby to bolo, nechcem, aby to bolo dlhé, chcem, aby to človeka upútalo, aby ho to nenachalo ľahostajným, ale keďže som len študentka, ktoráto má ako nezávezný koníček, nebudem sa čudovať keď si to poriadne nikto ani neprečíta... Len chcem dať na známosť že to nie je žaden príbeh, román, kníha ani nič podobné. Je to poviedka.
Mám pocit, že v dnešnej dobe ľudia zanevreli na poviedky. Buď nečítajú vôbec, alebo čítajú hrubé romány, ktoré práve letia a sú od známych terajších spisovateľov. Málokto si zoberie do ruky poviedky alebo tenučké knihy, ktoré má prečítané za pár chvíľ. Neviem čím to je, ja síce prečítam aj hrubé aj tenké ale poviedka je vždy niečo iné ako román, ako hrubá kniha... Príde mi to, ako by som sa vrátila do detských čiac a začala som čítať rozprávku s trocha vážnejším podtónom. Páčia sa mi knihy od Paula Coelha, síce to nie sú romány, ale sú dobré, je v nich strašne veľa duše a pritom nie sú hrubé. Videli ste knihy od Gabriela García Márgueza? To je podľa mňa poviedka, aj keď to tak svet možno nevníma, kniha, ktorá je útla, milá, dobrá.Nemám čo dodať. Dnes zverejním len predslov a o chvíľu, možno aj zajtra prvú kapitolu :) Ztiaľ prajem príjemný deň
 
 

Reklama