Tak bude to?

30. prosince 2007 v 12:09 | Luci |  Debate
Večer, pomaly noc, cintorín, zapálené sviečky. Niekomu to naháňa neskutočnú hrôzu, že by sa tam sám ocitol. Čo na to ja? Len pár slov.

Ticho, tma, len sem tam blikajú nejaké sviečky, príjemná rosa padajúca na temné územia sveta a zároveň aj na moju tvár. Nič teplné okrem mňa a sviečok. Rovnosť. Uvolnenie. Nespútanosť.
Pozriem sa navôkol seba a vidím pekne udržiavané, ale aj opustené pomníky. Sadnem si na jeden najviac zarastený, nie je pri ňom žiadna sviečka. Keby tam nebol kríž, ani by som nevedela, že je tam nejaký hrob.
Nech ste boli ktokoľvek, časom sa na vás zabudne. Váš hrob zostane pustý, zarastený, zabudnutý. Alebo naopak, bude sa niekto snažiť hrob obnoviť, nech vypadá pekne. Ľudia sa však často prikláňajú k tej prvej možnosti. A ja sa len pýtam, aký je rozdiem byť živý a mŕtvy?
Niekto má možno priateľov, rodiny čo sa budú oňho zaujímať aj po smrti. A keď žiješ? Vieš, že jediné čo musíš, je to, že MUSÍŠ ZOMRIEŤ!!! Ako sa tak rozhliadam okolo seba, vidím hustú hmlu, ako sadá na polia, lesy, domy a všetko okolo. Hmla je často znakom smútku. Práve zaškrípali brzdy z auta. Niekto mohol zomrieť. Nie je vám jedno či ste živí alebo mŕtvy? Mne z časti ano. Niekedy je ťažké žiť. Ale život neukončím, bola by to číra zbabelosť a nezodpovednosť. Bol by to podvod pre osud. Každý raz zomrie, tak načo to urýchľovať nie?
Asi by som uvítala, keby niekto ku mne prišiel a objal ma. Nech je to už ktokoľvek.
Verím v anjelov. Myslím si, že keď niekto zomrie, jeho telo ide do pekla, nech to bol akýkoľvek svätec či svätica. Viem, že mám názor ako dieťa, že peklo je pod zemou, ale nechajte ma v tom.
Nedávno sa jedna múdra osoba čudovala, ako je možné, že verím v anjelov a v nebo nie. Nedokázala to pochopiť ani po rozličných vysvetleniach.
Neverím v nebo, pretože je to blbosť. Keď zomriem, telo ide do "pekla" po zem a duša zostáva na zemi, aby chránila blížnych. Vždy tu zostane. Bude dávať na nich pozor. Ak sa vám to zdá detinské, nevadí. Myslím si to a moje presvedčenie si nechám až do smrti, pretože až tam sa dozviem pravdu ako to naozaj je!!!
V dedine sa už zažali lampy, mala by som sa pobrať, opustiť seberovných. Hmla sa ma už začína dotýkať. Asi sa pomaly postavým, budem kráčať strmým kopcom smerom nadol, otvorím bránu, prejdem, zatvorím ju a ocitnem sa v tom krutom živom svete. Musím sa ale tešiť na príjemné stránky.
A k tomu, veď sa domov znova vrátim!!!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama