Dážď - 11

29. prosince 2007 v 18:14 | Luci |  Dážď
Na pohrebe bolo strašne veľa ľudí. Skoro všetci z dediny, zo školy. Aspoň som si utvrdila mienku, že to bolo dobré dievča a každý ju mal rád. Nebola som jediná. Vždy som to vedela, ale teraz sa mi to potvrdilo. Bol tam aj Starec s chalanmi. Boli strašne milí, ale hlavne smutní. Bolo mi ľúto hlavne Erika, mal ju naozaj rád. Pohreb bol krásny. Aj Bea bola pekná. Na moje udivenie jej mama obliekla tie isté gothické šaty čo som mala aj ja, aby ich už nikdy nikto nemal. Pretože ich ušila len mne a len jej. Mala rozpustené vlasy. Keď ju začali zahrabávať, bola som tam. Nedala som na nikoho aby som išla domov, že mi bude ešte viac smutno. Aj keď bolo, chcela som byť s ňou až do poslednej chvíle. Keď odišli aj hrobári, sadla som si na pomník a dotkla sa mokrej hliny zahalenej kvetmi. Znova som sa rozplakala. Náhrdelník, čo som mala od nej, som si dala dole a a zložila som aj dáždnik. Tento strieborný náhrdelník som mala najradšej zo všetkého, ale položila som ho vedľa jej fotky na pamiatku. Po vytrvalom plači, keď som už bola celá mokrá, išla som domov. Tam som si ľahla do vane. Znova som sa začala zamýšľať nad tými bleskami. Zdalo sa mi to divné. Na tom niečo musí byť, zaumienila som si. Keď som vyliezla z vane, vošla som do izby a obliekla sa, bolo jedenásť hodín. Vtedy som pozrela von oknom, ani neviem prečo, ale pozrela som sa. Videla som to celkom jasne. Bol to blesk, udrel niekde pri cintoríne, a náhle v tom prestalo pršať. "Divné." Povedala som a ľahla som si do postele. Nemohla som však zaspať. Tak som sa znova rýchlo obliekla, nebadane vyšla z domu a šla na cintorín za Beou. Keď som tam prišla, pozrela som sa na náhrobok. Strieborný náhrdelník tam nebol. Niekto ho ukradol. Bola som si istá. Vrátila som sa domov. Odvtedy som z domu nevyšla. Veď aj tak stále pršalo. Len v noci, keď udrel blesk, vždy v tom istom čase a na to isté miesto, a prestalo pršať išla som na cintorín. Vždy som si myslela že ten náhrdelník tam znova nájdem. Ale to sa mi zatiaľ nestalo.
Už tam ani nechodím. Prázdniny sa zajtra končia, do školy musím ísť. Stále pršalo. Už som to nevnímala, ani blesky nie. Len včera večer som šla pozrieť Beu presne o dvanástej, keď nepršalo. Všetko bolo rovnaké. Znova som si poplakala a bolo mi smutno. Tak strašne mi chýbala. Bola to nepredstaviteľná bolesť, ako by niekto zabil polovičku môjho ja. Keď som odchádzala, povedala som si, že už plakať nebudem, že by to Bea nechcela. Bol to osud, malo to tak skončiť. Ešte som sa obzrela, čo som zvyčajne nerobila, lebo som si myslela že by som sa vrátila, ale dnes som sa výnimočne obzrela a v tom som to zbadala. Ten blesk vždy udieral na to isté miesto. K jej hrobu. A ja ťava som si to nevšimla. Až teraz. Prišla som k tej neveľkej divnej jame a na jej dne ležal náhrdelník. Zdvihla som ho. Na srdiečku bolo vyryté ĎAKUJEM, čo predtým nebolo. Bolo to písane Beiným písmom a bol ako keby od krvi. Doma som ho vyumývala ale nešlo to dole. Dodnes som v mienke, že to ĎAKUJEM tam vyryl blesk v mene Beáty a že tie fľaky sú jej krv. Viac sa nad tým nezamýšľam a som rada že to dopadlo takto. Mám na ňu spomienku. K jej hrobu chodím vždy v nedeľu o dvanástej v noci.
Bola, je a bude mojou najlepšou priateľkou, aj keď už nežije.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Weirdo Weirdo | Web | 6. března 2010 v 2:04 | Reagovat

donutilo ma to k slzam..
je to pisane na zaklade skutocneho pribehu?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama