Dôvod zabiť sa - 9

29. prosince 2007 v 18:26 | Luci |  Dôvod zabiť sa
Fredi na mňa pozeral ako na diabla. Akoby som za to mohla ja. Ale to nemôžem. Vlastne áno. Zčasti, ale nie úplne.V tom pohľade bolo toľko hnevu, ale hlavne bolesti. Neskutočnej bolesti. Začala som si znova uvedomovať čo sa mi vlastne stalo. Začala som vzlykať. Ledva som lapala po dychu. V normálnej situácii by ma už obímal a ľutoval. Snažil sa ma utíšiť, ale toto nebola normálna situácia, a tak tam len stál a pozeral na mňa. Bez jediného slova, so slzami v očiach, ktoré ho pálili. Zahanbená, ubitá a plná ľútosti som sa naňho pozrela a povedala prepáč. No on nepov edal nič. len pokrútil hlavou a otočil sa k oknu, ktoré otvoril. Po dlhom tichu, prerušovanom len mojím smrkaním a vzlykaním povedal: "Prečo my?" Ani sa na mňa nepozrel. Odišiel odo mňa bez slova. Bez pohľadu. Mala som nad čím uvažovať. Čo myslel otázkou ´Prečo my?´?

Blanka, ste v pokiadku? Čo sa tu stalo?" To bol lekár, ktorý sa na mňa prišiel pozrieť po odchode Frediho. "Odpoviete mi?" Neodpovedala som, len som sa chytila za brucho "Chcete mi povedať, že ste mu povedali o tehotenstve?" "Sme spolu rok a pol. Možno aj viac. Milujem ho. Sme dosť starý na to, aby sme sa chápali." "To možno aj áno, al.e on to zrejme nepochopil." "Ako to myslíte?" "Vyšiel z vašej izby ako mátoha. So sklenenými očami, zahľadenými nikam. Keď sme sa mu prihovárali nereagoval." "O môj bože." "Bol sklamaný, nahnevaný." "Ja viem, ja som ho totiž poslala do Francúzska, aby zarába. Nechcel ísť po tom, čo sa mi stalo. Bál sa, že mi znova Miša ublíži. Ale ja som sa nedala a trvala na svojom. " Keď som si na to spomenula, vedela som, že to bolo zlé rozhodnutie, že som bola blbá a teraz ta to pykám. Môžem si za to sama.
V nemocnici som pobudla ešte dobre 3 týždne. Potom ma preradili do inej. Tam mi spravili pár vyšetrení a ja som mohla ísť (so sadrou na nohe a kilami obvezov na rebrach) na PN domov. Ale žiaden som nemala. Tem, v ktorom som bývala predtým nebol môj. Časť, ktorá bola napísana na mňa, som musela predať, aby som zaplatila výdavky v nemocnici,ktoré boli neskutočne vysoké. Miša bola vo väzení jeden týždeň. Neviem ako sa jej odtiaľ podarilo dostať, ale dostala sa von. A nebola práve nadšená, keď sa dozvedela o tom, že som predala dom.Ale nemohla s tým nič spraviť. Dokonca sa mi nemohla asi príst vyhrážať, lebo mala so mnou zákaz styku.Chlapov čo ma znásilnili nenašli.
No teraz sa vráťme. Keďže som nemala domov, chalan bol nahnevaný, nevedela som kam ísť.Našťastie jedna ockova kamarátka, vdova, mala pre mňa izbu a tak som zatiaľ u nej pokial sa nemudem môcť vrátiť do školy a nájisť si prácu. Samozrejme že jej planím nájomné. Veď ockov dom bol drahý. Neminula som na výdavky v nemocnici ani polku. Je mi u Zuzky dobre, je milá. Mala môjho otca rada.Dokonca preňho aj pracovala. Vždy chcela mať deti, ale to sa nestalo, lebo po sobáši jej muž dostal rakovinu a o 10 dní zomrel. Hovorí, že to bol osud. Že jej priviedol mňa ako hviezdu. Ako dieťa ktoré vždy chcela mať a nemala. A že mňa teraz berie aké dcéru a mladšiu sestru zároveň. Vraj to tak malo dopadnúť. Keď sa však dozvedela o tom, že čakám dieťa. Nejako náhle zmenila názory. Už to vraj nebol osud. Začala na mňa s inou teóriou.
Vraj to dieťa je posvetené. že keď prežilo toľko zlého, bude z neho slávny človek. Moju teóriu na potrat okamžite zamietla. Brala moje tehotenstvo ako keby bola tehotná ona a nie ja. Ja som sa len trápila s Fredim. Nevedela som čo mám robiť. Číslo si zrušil a nevedela som sa odhodlať ísť za ním domov.

Jeden den som sa objednala v nemocnici na vyšetrenie. Chcela som ísť na potrat. Aj keď som proti nim zásadne bola, nevedela som si predstaviť že ako 19 ročná budem slobodná matka. A ešte to dieťa mi bude stále pripomýnať najhoršiu traumu z môjho života. Proste som si ho nemohla nechať.

Keď nastal ten deň, šla som skôr z domu. Zuzke som nič nepovedala. Nebola doma a nechala som jej papierik, že si idem zháňať prácu. Bola som objednaná na pol jednu poobede a z domu som šla o jedenástej. Šla som pešo, aby som si mohla všetko pekne premyslieť. Bolo pekne,. Svietilo slnko, v noci napadol ďaľí čerstvý sneh a tak sa všetko naokolo mňa jagalo. Bola som oblečená v čiernom, ani neviem prečo, keď mi čierna nikdy nesedela. Najradšej som mala modrú, žltú a bielu. Bolo to zvláštne. Ale asi vystihovala moje pocity, a bol to zvlášny kontrast, ja čierna a všetko naokolo mňa posypane ligotavým bielym snehom. Bolo to krásne. Cesta autobusom k Frediho domu bx trvala asi 10 minút, možno viac, lebo ešte neboly zhrnuté cesty. Peši asi trištvrte hodiny. Vdychovala som čerstvý vzduch a bola šťastná, že žijem. Potom som si však uvedomila že som tehotná a začakli sa mi horúce slzy kotúľať po mzázom očervenených lícach. Šla som potichučky, bez vzdychnutia, bez slova. Bolo počuť len moje ktoky v snehu. Keby ma niekto videl, nepomyslel by sio že plačem. Pri pokuse udržať slzy v očiach mi začali tiecť ešte viac.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama