Dôvod zabiť sa - 8

29. prosince 2007 v 18:26 | Luci |  Dôvod zabiť sa
Keď som sa prebrala, bola noc. Všade naokolo bola tma. Počula som len prístroje ako pípaju či žijem. Pripadalo mi to strašidelné. Zasvietila som bočnú lampičku pri stolíku a ako som sa za ňou nahla, zabudla som že mám v ruke infúziu a skoro som si ju vytrhla. Skontrolovala som ju a bola v poriadku. V tom som si všimla nejakých pár papierov na zemi. Zdvihla som ich a pozrela na prýv. Bolo tam niečo o mojej poslednej chrípke. Asi boli z mojej zdravotnej karty a nechtiac im vypadli. PO rade som si ich prezerala. Nebolo ich veľa. Asi 7. Na predposlednom som videla skorý dátum . Nevedela som koľkateho je, ale zdal sa mi taký blízky. začala som čítať................

...............dočítala som sa o sebe veľa zaújimavých vecí.....................ako napríklad, že moja noha je totálne pomliaždená a je veľká pravdepodobnosť, že budem do konca života krívať, alebo na vozíčku.. Otom že som mala pomliažtene rebra. Stalčený hrudník. Otras mozgu 3 stupna a....................................

.......................to snáď nie je možné. NIE. Toto nie. Len toto nie.....

Odhodila som papiere a nechala si v ruke len ten jeden, na ktorom to bolo napísané. Na ktorom bol napísaný rozsudok smrti mojho tela aj duše. Bolo tam napísané, že som tehotná.

Okamžite som začala stláčať gombík aby sa dovalila sestrička. Keď konečne celá vystrašená prišla, že čo sa deje, ukázala som jej papier z karty a kázala jej aby okamžite zavolala toho lekára čo tu dnes so mnou bol. Ona celá vystrašený, že na ňu tak ziapem vybehla na chobru a o chvíľu sa vrátila aj s lekárom. On ku mne prišiel a snažil sa ma ukľudniť.
"Ani ľahni si. Nemôžeš sa ešte hýbať. Môžeš dostať vnútorné krvácanie. Upokoj sa." "Ako sa mám upokojiť, keď ste mi zatajili že som tehotná? TEHOTNÁ? Čakám dieťa pre boha." Už som nebola hysterická ale zúfala."Čakám dieťa s nejakým chlapíkom. Ktorý je odporný. Uvedomujete si čo ste mi chceli zatajiť?" "Nemohol som ám to povedať. Aspoň nie prvý deň vášho prebudenia." "Prosím vám, len sa nevyhovárajte." "ja to myslím vážne." "Nepovedali ste mi vec, ktorá navždy zmení môj život. Myslím si, že to je viac ako šok, ktorý by som prekonala." "Ja viem, ale nedokázal som to. Preáčte mi prosím." "Nie som schopná an vedieť čo hovorím." Uvelebila som sa na posteli, zakryla perinou a plakala ako ešte nikdy. Priam mi šlo roztrhnúť srdce od žiaľu, pľúca od rýchleho dychu a hlavu od miliónov otázok. A to všetko len kôli.... tomu, že som..........tehotná!
Ráno som sa prebrala na silné kŕče v bruchu. Nevedla som či je čo od toho blbého tehotenstva, alebo od niečoho iného, pretože to bolo niečo strašné.Rýchlo som sa natiahla po tlačítko, aby som zavolala sestričku, ale ako som zdvihla ruku a natiahla ju, kŕče sa mi dostali aj do rúk, hlavy a nôh. Z hrdla sa mi vydral neskutočný rev od bolesti a zúfalstva. Nemohla som sa ni pohnúť. Ale asi ma niekto počul ako ziapem a tak rýchlo pribehol lekár a pýtal sa ma čo mi je. Keď však videl v akej som polohe, aké mám kŕče a bolesti v celom trupe, vzhol na mňa vystrašený pohľad a okamžite niečo kázal lekárom tou lekárskou rečou. Nerozumela som im, len viem, že sa ma snažili dať do aspoň trocha rovnej polohy, ja som sa však bránila, pretože to bolelo ani nepríčetné. Nakoniec sa im to podarilo a ja som už len počula spomalené hlasy a zhasínajúce svetlá. Vedela som že omdlievam. Preto soms a tomu bránila. Nechcela som zamdlieť. A tak som len zadriemala. Vedela som že mi robia milióny vyšetrení a neviem čo všetko, až soms a nakoniec prebrala a stál pri mne lekár. POzrel sa na mňa a povedal: "Ako som predpokladal, dostala si vnútorné krvácanie teraz ťa uspíme a ideš na operačku. Našťastie sme zistlili všetko čo trebalo, a tak by nemal byť problém zachríniť ťa. Len Blanka, prosím, už nikdy ma tak nevystraš. Viem, že som ti mal povedať, že si tehotná, ale nedokázal som to. A mal som ťa zadržať aby si sa nehýbala, aby si teraz nedostala vnútorné krvácanie, ale neurobil som to. Bol som zbabelý. Odpusti mi. Vmútorné krvácanie máš blízko pri maternici, urobíme všetko aby sme zachránili teba aj tvoje dieťa." On sa snáď zbláznil. Dobre, odpustila som mu, ale on si myslí, že ja to niea chcem. No bodaj by to neprežilo. Veď nie je moje. Chcela som mu to aj povedať, ale už mi dal infúziu a ja som upadla do narkózy.
Keď som sa prebrala, bolo to znova také isté, ako aj vtedy. Bol tam lekár a ja som necítila nič. Podišiel ku mne a začal: "Operácia sa podarila. Si v poriadku aj ty aj tvoje dieťa. urobili sme čo sa dalo. Len musíš veľmi dlho odpočívať." Prečo zachránil aj dieťa, mohol hio nechat tak. "A ozaj, aby som nezabudol. Bol tu za vami nejaký... hm... tuším sa volal Fredi, aspoň tak sa predstavil. Povedal že je váš priateľ a že vás musí vidieť. Vy však nemôžete návštevy prímať, keďže ste boli 3-krat zneužitá a dobitá. Nemôžeme vedieť kto nám klame. A keďže vy ste boli ešt v narkóze, nemohli ste povedať či hovorí ten mladík pravdu. Doteraz čaká v čakárni." "To je môj chalan. Pre boha, puýstito ho ku mne. Ale okamžite." "Ako si prajete." A odišiel. O malú chvíľu sa dvere rozleteli a v nich stál môj Fredi. V celej svojej kráse. Rozbehol sa ku mne, ale zastavil tesne predtým, ako sa na mňa hodil. Oči mal plné sĺz. "Prečo na mňa nikdy nedáš?" To bola jeho otázka. Nevedela som čo na ňu povedať. Len som tam ležala, hľadela do blba a oči a mi začali lesknúť od sĺz. Nevedela som, ako mu mám povedať, že som tehotná. "Nechceli mi nič povedať. Čo sa ti stalo. Znova ťa zmlátila? Prisahám, že keď ju niekde nájdem, vymlátim z nej dušu. Rozrežem ju na..." "Prosím Fred prestaň.... Ona ma nezbila." "Tak kto potom?" Videla som na ňom prekvapenie, smútok, strach a hnev naraz. Bola som ticho."KTO TI TO SPRAVIL?" "Neviem kto to bol." "Ako to že to nevieš?" "Proste neviem kto to bol. Len viem, ako vyzerali." "Bolo ich viac?" "Traja." "Chlapi?" "Keď traja, tak áno, Boli to chlapi." "Pre boha. Čo ti spravili? Povedz mi to." Pozrela som sa naňho a dúfala som, že prvý krát mi dokáže vyčítať z očí na čo myslím, ale nedokázal to. Dúfala som márne. "tak povieš?" "Zmlátili ma a..." "A...?" "Zna...s...ilni...li." "Čože ťa?" "Znásilnili. Všetci traja." V tom momente sa mi pred očami zjavovalo všetko to moje utrpenie, bolesť a poníženie. ten strach. Smútok. Bolo to strašné. "Nie...nie, nie, nie." "Miláčik. Nestalo sa mi zas nič také. Teda stalo, ale to sa zotaví. Horšie je to, čo spravili s mojou dušou a psychikou. A že mi niečo zanechali. A neviem ktorý to bol." "Miláčik, vieš že som tu ja, že na mňa sa môžeš slahnúť. Ja ti pomôžem sa s tým vyrovnať. Viem, že na toi nezabudneš, ale spolu to zvládneme. Milujem ťa, to vieš. Neboj sa." "Ferdinand, ja som tehotná." Zdvihol sa, pozrel sa na mňa a bol ticho.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama