Dôvod zabiť sa - 6

29. prosince 2007 v 18:24 | Luci |  Dôvod zabiť sa
Zišla som dole, že sa idem naraňajkovať. Bola ta len Miša. "Kde máš svojho smradľavého playboya?" "Nie si vtipná ak ti šlo o to." "Nie, nešlo mi o to. Ide mi o to, že chcem vedieť, prečo ti vyhovuje že som doma." "Pretože mám pre teba prácu." "Prácu, ako to mám chápať? Myslíš platenú prácu pre mňa?" "Áno, myslím normálnu, platenú prácu pre teba." "A načo už len ja potrebujem pracovať?" "Faka, veď stále trepeš, že chceš nejakú brigádu popri škole. Alebo niečo také. Veď aj do toho Francúzska si mala ísť. Tak prečo teraz nechceš dobre platenú prácu?" "Pretože mám toho v škole veľa. A myslíš si, že ja si neviem zohnať robotu?" "To si teda myslím." "Tak myslíš zle." "Ale dobre. Tak možno si vieš zohnať brigádu, ale nie za toľko, koľko budeš dostávať v tejto práci, čo som ti zohnala." "Ale ja teraz nepotrebujem peniaze. Mám ich po ockovi dosť. A k tomu na čo ich potrebujem, na platenie Laury, jedlo a oblečko. Na nič viac. Školu mi platí štát. Tak v čom je problém?" "V tom, že ty žiadne peniaze nemáš." "Ale mám, na.........Počkať? Ako to myslíš?" "No proste, nemáš, rovnako ako ja žiadne peniaze." "Chceš mi nejako naznačiť, že ty, pri tej svojej práci, ako to tvoje flákanie nazývaš, si utratila celý ockov majetok? Si normálna?" Pre boha, len nech povie že nie sme na mizine. "Myslím to presne tak." Nie, tak toto nie. Ja som chudobná. Teda, nejde mi o to, že som chudobná, ale moja macocha preflákala náš niekoľko miliónový majetok. Nie je to normálne. Pre boha. "Preto musíš pracovať." "Prestaň mi hovoriť čo mám a čo nemám robiť. Ja sa o seba postarám. Ale či sa postaráš ty, to neviem. Uvedomuješ si, že behom 3 rokov si rozflákala niekoľko miliónov?" "No nie, neuvedomujem. Jasné že áno, ale tak čo, predáme dom, ty pôjdeš na internát, ja si prenajmem nejaký menší a prežijeme." "Predať dom? OOOOO. Tak to teda nie. Ten dom je napísaný na mňa. Aj keď ty si si štvrtku z neho odkúpila, nepredáš ju. To ti nedovolím." "Budeš musieť. Alebo začni poriadne makať, zarábať." "Nerozkazuj mi!" S plačom som sa postavila a vybehla som do izby. Šľahla som sa na posteľ a plakala. Bože, toto sa mohlo stať len mne. Ako to, že som si to nevšimla? Sme na mizine. Nemáme ani haliera. Nie. Nie. Nie.
Prečo sa takéto veci dejú len a len v mojom živote? Prečo? Spravila som niečo zlé, čím sa mi teraz osud odpláca? Pokiaľ viem, tak nie. Tak potom čomu vďačím za to, že moja priblblá macocha rozflákala celý majetok čo ostal po ockovi? Nie je to pravda. Isto sa mi len sníva. Chcem sa zobudiť. Plakala som ako nepríčetná, keď sa zrazu ozvalo zaklopanie na dvere. "Nech je to ktokoľvek, nech okamžite vypadne. Nechcem sa s nikým rozprávať." Bože, chcem byť sama, čo to nechápu? Znova ten niekto zaklopal a teraz som už počula ako si sám otvoril. Tak toto je už drzosť. Postavila som sa a obzrela k dverám. Bola som nachystaná tomu, kto prišiel ku mne bez dovolenia poriadne vynadať. Pri pohľade na toho, kto prišiel, sa mi však zasekla reč. Bol to ten Dávid. Čo tu ten chcel? Pre boha. "Ahoj, stalo sa niečo, že si taká smutná?" "Nie, nič. Prečo si prišiel?" Pre boha, ja sa ho bojím. "No všimol som si že si bola smutná, tak som ťa prišiel rozveseliť." On sa ku mne veľmi nebezpečne približuje. Čo odo mňa chce? "A v tom rozveseľovaní som veľmi dobrý." Už je pri mne celkom blízko. Znova cítim ten pach z jeho úst. Aspoň tú námahu si mohol dať, že si by umyl zuby. Bože, veď on je pri mne úplne natesno. Pritisol ma k stene. "Ja nepotrebujem rozveseliť. Mne je dobre." Povedala som mu v nádeji, že ma nechá na pokoji. "Ale Miška mi povedala, že si smutná, že si niečo chýba, tak aby som ťa rozveseliť." "Ona nemala pravdu. Mne je dobre." "Nie, nie je ti dobre. Už buď ticho." "Nebudem. Choďte odo mňa preč láskavo." "To teda nepôjdem." Pritlačil ma k stene ešte viac a začal mi bozkávať krk. "Čo to robíte? Okamžite ma pustite." Z celej sily som ho kopla do rozkroku a potom som mu vlepila najsilnejšiu facku akú som vedela. To som však nemala. Keď som chcela odísť. On sa rýchlo spamätal a chytil ma. Zamkol dvere. Hodil ma na zem. Bránila som sa ako som len vedela, ale on bol očividne v presile. Drasticky zo mňa zhodil župan a aj spodné prádlo. Plakala som, bála som sa. Už som bola vyčerpaná od neustáleho bránenia. Asi si viete predstaviť čo sa potom stalo. Áno, znásilnil ma. Bola som schúlená na podlahe. Celá ubolená. On sa postavil. Zapol nohavice, hodil mi 200 korún, vraj za viac som nestála. Neviem čo to malo znamenať, a bolo mi to aj jedno. Všetko ma bolelo. Nevnímala som nič. Len som sa natiahla po župan a už len ten pohyb ruky ma neuveriteľne bolel. Plakala som, nemohla som uveriť tomu, čo sa práve teraz stalo. Asi po desiatich minútach, som počula kroky po schodoch. Aj keď bolestivo, ale postavila som sa, zahalila do župana a bola som pripravená zabiť kohokoľvek kto sa opováži vstúpiť ku mne do izby. Cez slzy som však zbadala, že to je Miša. "Ty ťava, mala si zarobiť aspoň tri litre a nie dvesto korún. Bože. Asi nebudeš stáť za nič. Aj keď na dnes sú k tebe objednaní ešte dvaja." Pomaly som sa posadila. Nechápala som. Asi po minúte, keď odišla, som si to všetko dala dokopy. Sme na mizine. Ona mi hovorí o zárobku. Ona zarába. Ja som zarobila len dvesto za jedno...Ani vysloviť som to nedokázala. Začalo mi to dochádzať.
Obliekla som sa. Pomaly som zišla dole schodmi, lebo ma všetko bolelo. Ona bola v obývačke. Pozerala nejaký telešoping. To ma vytočilo ešte viac."Tak takúto prácu si ty myslela. Chcela si ti zo mňa urobiť štetku ako ti ty!" Pomaly sa otočila. "Tak po prvé, nie že chcela, ale ty ju budeš robiť. A po druhé, budeš len ženská, čo ponúka chlapom uspokojenie, žiadna štetka. Jasné? A bež sa pripraviť. Ako som povedala, dnes prídu ešte dvaja." "Ty si myslíš že to budem robiť?" "Ja si to nemyslím, ja to viem." "Tak na to zabudni. Nikdy nebudem ako ty. Jasné?" "Prestaň mi papuľovať. Budeš a hotovo." Otočila sa a šla preč. No nech zabudne na to, že ja jej budem robiť štetku, aby mala peniaze. Šla som do izby a vyzliekla si veci, župan a spodné prádlo, čo som mala na sebe, keď...Keď ma znásilnil, som vyhodila do koša. Zaliezla som do sprchy. Pustila so si ju najhorúcejší. Mydlila som sa. Chcela som zo seba zmyť tú špinu, čo na mne zanechal ten chlap. Bola som tam asi pol hodinu. Potom som sa prestala umývať, a len som tam stála a voda na mňa tiekla. Bolo to strašne príjemne. Rozmýšľala som. A zrazu mi myšlienky zabehli k Fredimu. Začala som plakať. V sprche som si sadla na kachličky. Plakala som a ľutovala že som ho poslala preč. Som ja ale blbá. Bože. Teraz je zo mňa prostitútka a môj Fredi je niekde v lietadle. Plakala som. Znova mi to všetko prišlo neuveriteľne ľúto. Zrazu niekto otvoril dvere sprchy a vliezol tam. Strhla som sa, bol to nejaký chlapík. Bol úplne nahý. Bože, ona to myslela vážne, že dnes prídu dvaja. Začala som plakať a kričať. On sa len smial a povedal: "Takéto omládky mám rád. Čo sa vzpierajú." A znova sa udialo to čo v mojej izbe. Keď odchádzal, ležala som v sprche, ešte viac ubolená, chcela som zomrieť. Ani neviem ako, ale zastavila som vodu, len som tam sedela a plakala som. Neviem ako dlho, ale začala mi byť zima. Tak som sa pozviechala, prišla som do izby a na posteli ležala obálka. Chytila som ju do ruky a otvorila. Bolo v nej 2 500,- slovenských korún. Tak toto nie. Obliekla som sa. Do čo najvolnejších a najškaredších vecí a ľahla si na posteľ.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama