Dôvod zabiť sa - 5

29. prosince 2007 v 18:22 | Luci |  Dôvod zabiť sa
"Budem sa o teba báť." "Ale no tak, mám 19. Viem sa o seba postarať." "Pred 3 mesiacmi to tak nevypadalo." "To som bola sprostá. Už jej to nikdy nedovolím. Nedovolím. Chápeš?" "Nedokážeš sa jej ubrániť." "Budem musieť." "Prosím ťa, prestaň hovoriť blbosti." "Pôjdeš." Zdvihla som sa a šla som sa prezliecť. Prišiel za mnou. "Nevieš klopať? Čo keby som bola nahá?" Mala som na sebe len dlhú košeľu. Usmial sa a podišiel ku mne. "Mne by to nevadilo. Tebe nebodaj áno?" "Prosím ťa, prestaň." "Čo ti sadlo na nos?" "Nahneval si ma." "A čím?" "Tým, že mi neveríš." "Ja že ti neverím?" "Áno ty!" "A v čom?" "V tom, že si myslíš, že ten týždeň, čo sa ona vráti, sa jej nedokážem ubrániť." "Ja sa len o tebe bojím." "Prosím, ver mi, ja to zvládnem." "Ale budeš mi každý deň volať." "Ako si želáš. Ďakujem." Objala som ho a sladko pobozkala. Takto v objatí sme tam stáli asi ešte 10 minút. Potom som mu povedala, že sa musím prezliecť. "A môžem ťa pritom pozorovať?" "Ak to vydržíš." "Prečo by som nemal?" "Tak uvidíme." Začala som sa prezliekať. Keď som si už chcela obliecť tričko, ako som predpokladala, nevydržal to a priskočil ku mne. "Nevydržal si." "A dalo sa to?" "Ja neviem, nabudúce sa musíme o niečo staviť." Usmiala som sa a začali sme sa bozkávať. Smiali sme sa. Bolo nám fajn, potom už ale musel ísť do práce. Tak som ho odprevadila. Toto bol predposledný deň čo pracoval v tej jednej trápnej firme. Potom bude mať 4 dni voľno a potom mi pôjde na mesiac preč. Bude mi smutno, ale dobre tam zarobí. Aj ja by som šla keby som nemala školu. Nejako to vydržím, veď som ho tam nalákala ja. A spravila som dobre. Bude boháč. A ja to využijem. Samozrejme to myslím ironicky. Zavrela som dvere a šla sa učiť. Meteorológia ma vážne baví. Je zaujímavé čo všetko som sa na výške dozvedela.
Lúčenie prebehlo v celku normálne. Viete, normálne. Tak ako sa lúčia ľudia čo sa milujú. Mláky sĺz, bozky, upozornenia, objatia, a stále dookola. Nakoniec odletel, ja som prišla domov a zapla telku. Nič tam nebolo. Šla som teda hore do izby. Aj tam som sa nudila. Bože, čo aj budem teraz robievať. Mesiac sa budem nudiť. Teda nie. Nie mesiac. Len 3 týždne. Potom príde Miša domov. Ale to prežijem. Tak som sa teda rozhodla, že sa pôjdem poprechádzať. Zobrala som si len Mp3-ku a vyrazila som. Mala som ju v ušiach a počúvala som ten nádherný zvuk. Mala som tam pustenú výberovku. Takú pomalú, smutnú. Tie pesničky počúvam len keď mám depky, čo nebýva tak často. Potom vtedy, keď nie je pri mne, teda doma Fredi. Došla som na moje obľúbené miesto. Je to niečo ako horáreň. Je však už niekoľko rokov opustená. Je z nej výhľad na celú dedinu. Nemá okná, nemá strechu. Ani dvere. Sú to len múry. Na vrchole jedného sa dobre sedí, lebo sa dá oprieť o strom. Tak si tam sadnem sa počúvam. Popri tom sa kochám krásou čo sa rozprestiera okolo mňa. Vtom ma niečo napadne. Tento pohľad by sa dal dobre nakresliť. Keď som bola malá, rada som kreslila. A vraj aj veľmi dobre. Ale už asi 9 rokov som nekreslila nič. Nevadí. Zoskočím dole, a bežím rýchlo domov pre skicár a ceruzu. Keď som naspäť na múre, pozriem sa na dedinu. Tak poďme Anka, uvidíme, či si to ešte nezabudla. Nie pomaly, ale ani rýchlo začnem "čmárať" na papier. Sústredím sa tak moc, že si ani neuvedomujem či je to pekné, alebo nie. Keď to ako tak dokončím, pozriem sa na dedinu, a potom na svoj obraz. Hm, musím povedať, že sa mi to v celku podarilo. Chytím mobil, odfotím si to a idem domov aby som si kresbu aj fotku hodila do PC. A nie len preto, začína sa stmievať a ja som oblečená moc naľahko. Zaumienila som si ale, že zajtra sa tam vrátim a kresbu dokončím úplne. Keď prídem domov. Rýchlo vybehnem hore. Hodím si to do PC a porovnávam. Je to celkom rovnaké. Ešte som nevyšla z cviku. Prečo som nekreslila stále? Mohla byť zo mňa umelkina.. Ale teraz už vážne idem. Je neskoro a som unavená. Ľahnem si. Budík si nenastavím, pretože zajtra nemám kam ísť a len mi bude vyhovovať ak budem dlho spať, pretože inak by som sa nudila.
,Bože, prečo Laura tak skoro búcha po celom dome?, pomyslela som si, keď som sa ráno o deviatej zobudila na rámus na prízemí.Bolo ho počuť až hore ku mne na tretie poschodie. Čo sa zbláznila? Nenajala som si ju preto, aby ma ráno budila, ale preto, aby upratovala. A upratovať sa dá aj potichu. Bože. Teraz už nezaspím. Vstala som teda z postele a obliekla si na svoju krátku nočnú košeľu župan a zišla som dole. V polospánku som šla za rámusom do obývačky. Pretrela som si oči, aby som na Lauru vôbec videla a mohla jej vynadať, že ma zobudila. Naskytol sa mi však dosť nepríjemný pohľad. Nebola to však Laura, ani žiaden zlodej. Bola tam Miša a priamo na gauči v obývačke si to rozdávala s nejakým chlapíkom. V nemom úžase som sa chcela pekne zvrtnúť a vrátiť do izby. Uvedomila som si to však až moc neskoro. Totiž, aby ste chápali, zbadala ma skôr ako som dokázala zmiznúť. Keby ste videli jej pohľad. Mala som chuť vybuchnúť od smiechu, ale neodvážila som sa. "Blana, čo tu ty robíš?" Hovorila mi popritom, ako zo seba zhadzovala chlapíka, ktorý bol očividne na mol. A zároveň si sťahovala krátku sukňu. Ten chlapík mal asi 35, možno viac rokov, ale vypadal neuveriteľne odpudzujúco. Miša ma schytila a odtiahla do kuchyne. Vytiahla si pohár a naliala si doňho asi 4-itú tequilu. No asi bola v dosť veľkom šoku. Keď ju dopila, pozrela sa na mňa, no teraz už nemala tvár vystrašenú, ale celkom vážnu, až strašidelnú. Nebála som sa že mi strelí. "Takže, slečna, mohla by si mi vysvetliť čo robíš doma?" "To je trocha blbá otázka nie? Veď som tu doma, je ráno, takže som asi spala nie?" "Ale čo robíš tomto dome?" "Bývam tu, zabudla si?" Pre boha, ona je asi na práškoch. "Nie nezabudla ty sopľaňa, ale myslela som si, že budeš u toho svojho perverzáka." "Volá sa Fredi, tak si to konečne zapamätaj." "Mne je jedno ako sa volá. Mala si byť uňho. Teda, vyhovuje mi že si doma, ale nie dnes." "Tak pre tvoju informáciu, odišiel na mesiac na brigádu do zahraničia. A prečo ti vyhovuje že som doma?" "Kam do zahraničia?" "Do Francúzska. Preto ti vyhovuje že som doma?" "To je dosť ďaleko. Fajn." Usmievala sa, dosť diabolsky. Bolo to divné. "Neodbočuj od témy a povedz mi, prečo ti vyhovuje, že som doma." "To sa dozvieš neskôr." "Nie, nedozviem sa to neskôr. Dozviem sa to teraz." "Neskôr. A teraz už sklapni." "Nesklapnem. Povedz mi..." Nenechala ma dohovoriť, lebo sa v kuchyni objavil ten hnusný chlapík. Pravdepodobne bol na záchode, trocha sa umy, učesal. A myslím si, že dal zo seba aj niečo vonku. Ústami. "Áaaaa, Danko, toto je Blanka, ako som ti povedala, žije tu, v tomto krásnom dome so mnou." Usmievala sa naňho tak zoširoka, že som mala pocit, že sa jej roztrhnú ústa. Nazvala ma Blanka. Pre boha. Čo mu o mne nahovorila. Začínam mať zlé tušenie. Bože, on sa ku mne blíži. "Ach, ahoj, ja som Daniel. Kamarát tvojej mamy." Usmial sa. Bože, ako mu páchlo z úst. A zuby mal neuveriteľne špinavé. "Blanka, ty sa ani nepredstavíš? Teda, Daniel vie ako sa voláš, ale vieš čo slušnosť káže." A poza jeho chrbát sa mi snažila naznačiť aby som mu podala ruku a pobozkala ho aspoň na líce. Bolo mi to nechutné, ale spravila som to. Podala som mu ruku a povedala: "Ja som Blanka, ale volajte ma radšej Ani, alebo Anka." Pokúsila som sa o úsmev a letmo som ho pobozkala na líce, pričom som mala pocit, že omdliem od smradu. "Ale joj, nie som až taký starý aby si mi vykala. Tykaj mi. Dohodnuté?" Pre boha, on na mňa žmurkol. Hm, pokúsila som sa usmiať a prikývla som. Potom spolu s Mišou odišiel do jej izby. No bože. Rýchlo som vyšľahala tri poschodia a upaľovala do kúpelne. Tam som si vydrhla tvár a ruku. Navoňala som sa. Prezliekla, učesala, namaľovala. Tento zážitok mi utkvie v pamäti doživotne. Bože. Ten ale smrdel. A čo myslela Miša tým, že jej vyhovuje že som doma. Prečo ma pred ním nazvala Blankou? Veľa otázok veru, veľa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama