Dôvod zabiť sa - 4

29. prosince 2007 v 18:21 | Luci |  Dôvod zabiť sa
"Bola som hore v izbe s Fredim. Viete, moja mama sa nevie zmieriť s tým, že mám chalana. Stále si myslí, že je to nejaký zlý človek. Ale sme spolu už rok a ešte nespravil nič čo by s mi nepáčilo. Tak laicky povedané, mám ho pod papučou. Tak nás nachytala ako sa obíjame a vyhodila ho z domu. Potom som hore dostala kázeň, že som na vzťah ešte mladá podobne. Ako to robí každá mama..."Prepáčte, môžem vás vyrušiť? Ak sme dobre informovaný, ona nie je vaša mama, ale vaša macocha nie?" "To máte pravdu. Nie je moja mama. Mama mi zomrela hneď po pôrode a tak som žila s ockom, keď však zomrel aj on, ona mi ma adoptovala. Dobre si rozumieme. Vnímam ju ako mamu a nie ak macochu. Alebo by som skôr povedala ako kamarátku. Hovorím jej Miša. Pretože ona sama nemá deti a tak jej pripadalo divné keď som jej hovorila mama. Ale teraz k tomu čo sa mi stalo. Potom dole zvonil telefón, tak ho išla zdvihnúť. Zdola mi zakričala, že musí ísť do práce a tak som si sadla ku knihám. Bola som hladná, a tak som odišla dole pre nejaké jedlo. Keď som sa vracala hore schodmi, zdalo sa mi, že počujem otváranie dverí. Zakričala som či je to mama, ale nikto neodpovedal, tak som si povedala, že sa mi to asi len zdalo. Vyšla som hore do izby. A keď som si už chcela sadnúť na stoličku, niekto mi zozadu pekne uvalil. Hm. Bol to nejaký chlap. Bol vysoký. Skoro o dve hlavy ako ja. Mal na hlave silonku, ale videla som, že má dlhé čierne vlasy. Celý bol v čiernom. Ďalej som vnímala len buchnáty, kopance a neviem čo všetko ešte, nakoniec ma zdvihol a hodil dole schodmi. Od tej bolesti som nič nevnímala. Posledné čo si pamäťam je to, že odišiel okolo mňa a ešte mi kopol do hlavy. A dnes som sa prebrala tu." "Povedali ste nám určite všetko?" "Áno všetko." Ten policajt si dal mobil k uchu a povedal asi svojmu kolegovi, aby šiel ku nám domov a skontroloval či je na mojom stole nejaké jedno. Logické. Tak sa presvedčia či som klamala. Mám šťastie, že tam to jedno naozaj je, lebo som ho tam nechala ešte z toho dňa predtým. "No dobre slečna, necháme vás teraz s lekármi, my sa presvedčíme či ste neklamali. Dovidenia." "Dovidenia." Potom podišiel aj s právnikmi a všetkými čo tam boli, a namiesto nich pribehli asi 4 lekári a povedali mi na aké vyšetrenia musím ísť. Nezapamätala som si ani jeden názov. Nevadí, hlavné je to, že najbližšie 4 hodiny som mala postarané o zábavu. A možno aj dlhšie.
Nič moc mi nezistili. Rebro mi nič nepoškodilo. Som zdravá. Teda až na tie ruky a nohu. Ale to sa zrastie a znova budem môcť behávať. Teda behávať priamo nie, ale chodiť áno. Už som doma. Práve ma Fredi priviezol a potom šiel do školy. Už len čakám kedy príde Miša. Lekárom povedala, že za mnou nebola preto, lebo je na služobnej ceste. No jasné. Na služobnej ceste ohľadom spoznávanie mužov. A už vidím auto. Vypnem telku a čakám kedy sa dovalí. Pre boha. Ona sem ide s nejakým chlapom. Bože. Ja som zabudla že ona nevie že som doma. Zasa bude napitá, a bude si to s ním rozdávať už vo dverách a to je ešte len ráno. Tak toto bude perný deň. A už sú vo dverách. Tá sa naňho inak lepí. Veď ona je polovica z nej. Ako to môže vydržať. Pre boha. To je nechutné. "Ehm." Nič? Neotočila sa? "Ehm. Ja som už doma." Na pár sekúnd sa od neho odtrhne a keď ma uvidí, odstrčí ho ako špinavú handru. "Čo ty už robíš doma? Počkaj, hneď si to vybavíme." Nevnímala som radšej ako ho vyháňa. Bolo mi to jedno. Hlave nech odíde. No už zabuchla dvere. Teraz sa priprav Blanka. A hlavne kľud. "No čo tu už robíš? Keď ťa pustili?" "Dnes ráno ma už konečne prepustili. Nevypadáš práve nadšene, ale dali mi papier," podala som jej papier čo mi dali v nemocnici, "s povinnosťami. Ako sa máš o mňa starať, a podobne. Len pre tvoje info, chápeš." "Jasne, jasne. Domnievam sa, že keď pre mňa nedošla polícia, tak si im o mne nič nepovedala. To máš šťastie, pretože by si si to odskákala." "Nie, nepovedala som im nič. Myslela som si, že sa poučíš, ale ako vidím, tak sa to nestalo. Ale aby si bola v obraze, nabudúce, keď sa ma čo i len dotkneš, pôjdem ťa udať. A to nežartujem." "Ty nežartuješ nikdy. Jasné že to nepovieš. Nedovolím ti to ty malý smrad." "Nedovolíš mi to preto, lebo by si prišla o ockov majetok." "Toho starúňa do toho nemiešaj jasne?" "Ja nič. A nebol to starúň. Zostarol pri tebe, lebo si ho týrala." "Buď ticho!" "Jasné, ale teraz by som sa rada dostala do mojej izby, a ako je napísane na papieri, sama sa pohybovať nemôžem, takže ma tam musíš odniesť." "Tak na to zabudni. Tvoja chyba že si chromá." "Nebola by som, keby si ma nezhodila zo schodov." "Idem do práce. Zbohom." "No bež si." Tresla za sebou dverami a ja som sa ani neviem ako, asi pol hodinu pokúšala dostať do mojej izby. Nakoniec sa mi to podarilo. Ľahla som si a zaspala. Bola som unavená.
→ O tri mesiace neskôr.. "Dobré ránko ty spachtoš." "Neviem neviem kto včera skôr zaspal. Či ja alebo ty!" Usmiala som sa na Frediho a sala mu pusu. Od tej mojej nehody si žijem celkom v poriadku. Chodím prvý mesiac na výšku. Od Miši som mala celé prázdniny pokoj. Bola v Taliansku. A teraz si našla "prácu" ako recepčná v hoteli v Bratislave. Je odo mňa pekne ďaleko. To sa mi páči. Je sobota ráno. Fredi spal u mňa. Mali sme doma menšiu žúrku. Pretože som oslavovala 19. Juj. Konečne som staršia. Bolo super. Síce sme toho trochu viac vypili, ale bolo dobre. A k tomu, veď Fredi spal u mňa. A to je dobre vždy. Veď chápete. Nejdem tu rozoberať čo sa dialo po skončení večierka. To je už moja a Frediho záležitosť. No ale poďme k tomu čo som chcela. Behám už normálne, čo je dobre, škola mi frčí ako nikdy. Fakt je výška super. Mám devätnásť, super chalana, macocha je mimo domu. Je zo mňa šťastná baba. Celá dolámaná po krušnej noci sa dopracujem do kuchyne a spravím raňajky pre mňa a Frediho. O malú chvíľu ho už za sebou počujem. Príde ku mne a dá mi vlhkú pusu. Spolu sa naraňajkujeme a rozprávame sa. "Vieš čo som ti hovoril, že by som nám vybavil brigádu vo Francúzsku." "Áno viem, prečo ti to teraz prišlo na rozum?" "Lebo som si teraz ráno našiel správu od Martina, že nám to vybaví, ale len na mesiac a už o týždeň. Takže tam nejdem." "A to už prečo?" "Lebo ty máš školu a nepôjdeš z nej preč. A bez teba nepôjdem." "Ale veď tam by si mal super zárobok. Neblázni prosím ťa. Jasné že tam pôjdeš. Takúto prácu už nikde nevybavíš." "Ja ťa tu s ňou nenechám, po tom čo ti naposledy spravila." "Prosím ťa, veď vieš, že je teraz v Blave a príde až o mesiac. A to sa akurát vrátiš." "Nie, nejdem. Nechcem to riskovať." "A ako budeš žiť?" Fredi žije už rok a pol sám. Žil s rodičmi, ale ako náhle mal 18, chceli, aby živil celú rodinu, t.j. mama, otec, 4 sestry a 2 bratia. A to by on sám nezvládol. Preto od nich ušiel A nešiel na výšku, ale našiel si robotu. Neprávom ho z nej vykopli, a tak má stále nejakú brigádu. Nie je chudobný, ani bohatý. "Ešte mám dosť našetrené." "Ideš tam, a viac sa s tebou o tom nebudem baviť jasne?" "Ale..." "Žiadne ale. Ideš." Mám ho pod papučou, ja viem, ale tak je to lepšie, lebo nie dobre rozmýšľa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama