Dôvod zabiť sa - 3

29. prosince 2007 v 18:21 | Luci |  Dôvod zabiť sa
Musím ísť za ňou. "Buď tu. Neukazuj sa jej na oči." Postavila som sa z postele. Už už som bola pri dverách, keď som počula kroky ku mojej izbe. "Zamkol si dvere?" Keď som uvidela zdesený výraz na Ferdiho tvári, vedela som že nezamkol.A už sa aj hýbala kľučka. Otvorili sa dvere, a v nich stála moja "milovaná" macocha Miša. Keď videla kto sedí na mojej posteli a keď videla aj mňa rozzúrila sa do takej nepríčetnosti, že som mala pocit že vybuchne. "Ty jedna pobehlica. Nebudeš si do môjho domu vodiť chlapov na rôzne nemravnosti. Toto je slušný dom!" V duchu som sa aj napriek nenormálnemu strachu zasmiala. Vraj slušný dom. "Vypadni, lebo ťa ja osobne vyhodím z okna ty chrapúň. A ty buď tu. Ani sa nepohni." "Ja pani nejdem nikam. Nedovolím, aby ste Anke ublížili viac ako doteraz." "Fredi, prosím choď. Bude to v poriadku." Povedala som mu už pomedzi slzy. "Idem, ale len kvôli tebe. Ale vy, pani, ak jej niečo spravíte, ak jej skrivíte čo i len vlas na hlave, zažalujem vás. A to si nerobím srandu." "Vypadni z môjho domu!" Takúto nahnevanú, nazúrenú som ju nevidela nikdy. Fredi sa teda pobral a ona za ním. Počula som ako ešte za ním zakričala aby sa nikdy nevracal a zabuchla dvere. Schúlila som sa pri posteli a od strachu som si myslela že zomriem. Čo mi teraz spraví? Zabije ma?
O pár sekúnd prišla hore. Nepamätám si moc čo mi hovorila. Pamäťam si len tie facky, buchnáty, kopance a všetko možné čo mi s toľkou nenávisťou udelila.Najhoršie však bolo, keď si ma celú dolámanú, zakrvavenú a zmordovanú zdvihla ku sebe, napľula mi do tváre, vraj som štetka a prehodila ma celou silou cez celú izbu. Ma moje nešťastie a na jej šťastie priamo do dverí, a ja som sa len kotúľala dole tvrdým dlaždicovým schodiskom.Posledné na čo si spomínam, bolo to, že som zastala, ona prišla ku mne, kopla do mňa a povedala: "Tak ti treba!" a odišla preč z domu bez akejkoľvek výčitky svedomia, že môžem zomrieť.
Mala by som sa pokúsiť rozlepiť oči. Pomaly ich otvorím. Dokonca aj to ma bolí. Kde to som? Pane bože. Chcem niečo povedať. Prečo mi to nejde. A čo je to tu za smrad? Ja som v nemocnici? Pane bože. Čo sa mi to stalo? Prečo som tu? A prečo sa nemôžem ani pohnúť a ani nič povedať? Haló. Kde kto je? No fajn. Už som hore asi 5 minút a nikto si ma nevšimol. Počkať? Počujem nejaké kroky. Otvoria sa dvere ale nevidím kto v nich je. Matne však počujem tichý rozhovor. "Myslíme, že bude v poriadku." "Myslíte?" Pane bože. To je Fredi. "Nemôžeme vám určite zaručiť, či to rebro nepoškodilo pečeň. Sme si však istý, že všetko ostatné bude v poriadku." "Tak to ihneď zistite. Chcem aby ste to zistili jasne? Potrebujem vedieť čo jej je." Podišiel ku mne a chytil ma za ruku. Ako strašne rada som ho mala pri sebe. Aj napriek nášmu hádavému vzťahu som so strašne ľúbila. Teda ho stále ľúbim. Čo to táram. Veď sme spolu už vyše roka. Neviem ako, ale zdvihnem naňho oči a on si všimne že som sa už prebrala. "Ahoj. No konečne si sa mi prebrala. Strašne som sa o teba bál. Bola si mimo 4 dni." Dal mi pusu na ruku. "Prepáčte, ale teraz, keď sa prebrala, musíme jej položiť pár otázok a musíme spraviť ďalšie vyšetrenia, ktoré sme v bezvedomí nemohli urobiť." "Dobre, ale nechajte ma s ňou 5-10 minút samého." "Tak dobre. 5 minút. Viac nie!" Pozrel sa na mňa a ja na neho. Chcela som niečo povedať, ale nedalo sa. "Bál som sa. Nemal som odísť. Nebolo to v pohode. Vidíš ako si dopadla. Toto si neodpustím do konca života." Horko ťažko som zo seba dostala slovo "vodu". Bola som strašne smädná. Keď som sa napila, nebolo mi lepšie, ale ja tak som sa opýtala: "Čo mi je a kde je Miša?" "Máš zlomenú nohu. Nejaká komplikovaná zlomenina. Hm. Museli ju operovať a dávať do nej kliny. Potom máš zlomenú jednu ruku dole a druhú na predlaktí. A..." "A čo?" "A máš pomliaždené rebro na strane kde máš pečeň. Nedá sa ti s tým nič spraviť. Operovali ti to. Boja sa či ti nepoškodilo nejaký orgán." "To som počula. Rozprával si sa so sestričkou. A čo Miša? Dúfam že si nič nepovedal." "Nemal som čo. Nebol som pri som. Povedal som len, že s ňou žiješ. Nechal som to na teba. Ale ak bude treba. Všetko poviem." "Nie, nesmieš nič povedať." "Ako to že nič? Po tom všetkom čo ti spravila. Ukázala sa tu len raz, a to bola strašne smutná. Vraj kto sa to mohol domov vlúpať a takto ťa zdemolovať. Najprv obvinila mňa, ale ja som mal dobré alibi. Susedka ma videla ako vychádzam od vás a ako na mňa ziape aby som sa nikdy nevracal. No ďalej už nemohla svedčiť, lebo šla dovnútra a nič nevidela. A Miša povedala, že som ťa obchytkával, čo si ty nechcela, a tak že ma vyhodila a potom jej volali z firmy aby prišla. Na všetko jej skočili." "To je dobre." "To že je dobre? Tak to teda nie je dobre. To je...." "Prepáčte, už musíte ísť." To bola sestrička. Rozlúčili sme sa a o malú chvíľu prišiel riaditeľ nemocnice, polícia, právnici a tá sestrička. Chceli vedieť kto mi to spravil. "Tak mladá slečna. Poviete nám, ako to bolo?" "Pán policajt, pomaly na ňu, práve sa prebrala. Nebude lepšie ak to odložíme dozajtra?" "Nie, to teda nebude. Pretože to by si premyslela čo povie. Tak hovorte."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama