Dôvod zabiť sa - 2

29. prosince 2007 v 18:20 | Luci |  Dôvod zabiť sa
A znova som zaspala. Ja som ale ťava. Nevadí, veď dnes na výšku nemusím ísť. Len budem musieť zasa počúvať to kázanie. Nech už skončí tento týždeň, potom budú konečne prázdniny a budem mať od nej pokoj, lebo bude stále na nejakých žúrkach so svojimi "kamarátmi", ako ich ona nazýva.Už len čakám kedy príde dom s bruchom. Kto vie či už nebola na potrate. Štetka jedna. Ale nechajme ju tak. Veď je piatok. Desať hodín. Niečo si idem pustiť na prebratie. Ach jaj, nechce sa mi vyťahovať CD-čko. Tak vsadím na nejaké rádio. Hehe, trafila som FUNradio. Keď sa prezlečiem, upracem posteľ a učešem, zídem dole. Fajn, nikto tam nie je. Dúfam že už zmizla. Tak, čo máme v chladničke? NIČ???? Zasa???? Toto už nie je normálne. Posledný týždeň jem len mimo domu, lebo doma nič nemáme. Je to normálne? "Tak ty si si uráčila aj vstať princeznička?" No tak toto sa za mnou ozvala Miša. "Ako to že nemáme nič v chladničke? Ja sa chcem naraňajkovať. Nie je tu nič?" Otvorím skriňu kde obyčajne býva chlieb, rožky, nejaké vločky. Proste to čo netreba mať v chladničke. "Ani tu NIČ nie je? Kde sa to všetko podelo? Čo ti tehotná keď tak žerieš?" Vybafnem na ňu. Vzápeti ku mne letí také silné zaucho. Ona nie je práve najmenšia. Taká "menšia" bacuľa to je, a tak to dosť bolí. Zachytím sa kuchynskej linky aby som nespadla. Pozriem na ňu a vidím že je dosť naštvaná. Ale dnes si od nej nenechám porúčať. Dnes nie. Dnes na ňu nemám náladu. "Ty nie si normálna!" Poviem jej, na moje udivenie dosť kľudne. "Tak takto sa so mnou rozprávať nebudeš ty malá sopľaňa!" A znova mi strelí, ale ešte silnejšiu a nie jednu. Už mám červené líce. Nie je moja matka. Takto sa ku mne správať nemôže. Chcem jej niečo povedať, ona ma však zastaví. Tentoraz nie slovami alebo dlaňou. Rovno päsťou mi letí do tváre. Au. To ale zabolelo. Chytím si peru, lebo ma dosť bolí. Keď s pozriem na ruku, vidím krv. Ja mám prvý krát niečo rozbité. Au. Au. "Takto sa so mnou už nebudeš rozprávať jasne? Lebo na to doplatíš takýmto spôsobom." Usmeje sa a z celej sily mi pár krát kopne do brucha keďže už ležím od bolesti. Neviete si predstaviť tú bolesť. Len tam ticho ležím. Ona sa mi smeje a odchádza. Ja ležím, krvácam a všetko ma bolí.
Čo ak mám zlomené rebro? To brucho ma naozaj bolí. Počujem iba to, ako odchádza z domu. Nech si ide. Veď mi ublížila dosť. Neviem ako dlho som tam ležala, ale zrazu som po dlhom neurčitom čase otvorila oči, lebo niekto zvonil pri dverách. Bolo mi jedno kto to je. Len som zakričala: "Poď ďalej. Som v kuchyni." S veľkou námahou a neznesiteľnou bolesťou som sa posadila na stoličku. Keď som zdvihla hlavu, uvidela som kto to je. "Ach, to si ty. Ahoj. Nechcelo sa mi ísť otvárať." Bol to Fredi. Pozeral sa na mňa ako na stvorenie. Nechápala som prečo. "Hm, to mi nepovieš ani ahoj, ani ma neprivítaš, len sa na mňa budeš čumieť ako pako?" On len prišiel ku mne a kľakol si. "Kto ti to spravil?" Top bolo na mne tak vidieť že ma bolí brucho? Neverím. "Kto mi čo spravil?" "Veď ty máš rozrazenú peru a celú bradu máš krvavú a domodrinovanú. Kto ti to spravil nech si ho podám!" Ja som sa horko ťažko dopracovala na nohy a do kúpelne ku zrkadlu. Tam som si pooplachovala krv z tváre, zapudrovala modriny. Keď som sa vrátila, Fredi bol smutný ale viac nahnevaný. Zľutovala som sa nad nim. "Bola to Miša. Povedala som jej že keď znova nič nemáme doma na jedenie, tak či je tehotná keď všetko vyžiera. Trocha mi strelila, nič viac. Nemaj strach." "Tak dobre. Poď ku mne." Sadla som si ku nemu s dali sme si sladkú pusu. On si ma pekne chytil, no bohužiaľ tak, že sa dotkol aj môjho boľavého brucha a ja som v kŕči zaziapala. "Ani, čo ti je?" "Nič, nič mi nie je." On sa však na mňa neveriacky pozrel a ešte raz sa mi dotkol brucha. Ja som znova odskočila. "Poď sem ku mne." "Ale nie, mali by sme ísť, čo ak sa vráti, ešte náhodou bude nadávať aj tebe. A ozaj prečo nie si v škole?" "Neodbočuj od témy." Prišiel ku mne a zdvihol mi tričko. Naskytol sa mu pekný výhľad na moje modré brucho. "To nebolo len pár zaúch že nie?" "Nie, to teda nebolo" "Nevypadá to dobre. Mala by si s tým zájsť k doktorovi." "Tak to ma teda ani nenapadne. Vieš koľko by mal otázok?" "Ja viem, ale nie je normálne aby ťa tvoja macocha takto bez dôvodu mlátila." Pozrela som sa mu hlboko do očí tým najsmutnejším pohľadom. Bolo mi do plaču, ale nerozplakala som sa. On ustúpil a podujal sa na to, že mi to aspoň vynatiera a obviaže. O 15 minút bol hotový.
"Tak a povieš mi prečo si nebol v tej škole?" "Pretože sa mi nechcelo. Chcel som byť s tebou. A už dávnejšie si mi spomínala, že Miša chodí v piatok vždy ráno preč a vráti sa až o tretej poobede. Tak som si myslel že to nejako využijeme," šibalsky sa usmial, "ale nebude to možné, pretože ty si chromá." "Ale nikdy neviem presne kedy sa vráti. Poďme niekam. Nechcem tu byť." "Nie, budeme tu, lebo ty nikam ísť nemôžeš." "Tak dobre. Poď hore ku mne." "Čakal som kedy to povieš." Usmiali sme sa obaja a ja som sa chcela postaviť. "Kamže, kamže?" "No asi hore do izby nie?" "Ty to máš zakázané. Pekne si ťa tam odnesiem." Chytil ma jemne na ruky a odniesol z prízemia až na tretia poschodie. Frajer jeden. V izbe som si všimla že je už skoro jedna hodina. Ako dlho som to tam ležala. Bola so v bezvedomí? Ale hneď som nad tým aj prestala rozmýšľať, pretože Fredi sa ku mne nebezpečne priblížil a začal ma bozkávať na krku. Ja som sa pomaly otočila a dala mu dlhú pusu. Ľahli sme si na posteľ, zapli rádio, rozprávali sme sa, bozkávali a stále dookola. Bolo nám fajn, pokiaľ som nepočula zdola zvuky. Pozrela som sa na hodiny. Bolo pol štvrť na tri. "Fredi ona prišla skôr." "Tak si ju idem podať." "Nie, keby ťa tu videla, asi by ťa zabila. Veď vieš aká je. Nezaujíma ju ako dlho sme spolu a podobne. "Blanááá, kde si sa zasa zašila, treba tu poupratovať. Je tu bordel ako v chlievci." Áno, je to ona.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama