Dôvod zabiť sa - 11

29. prosince 2007 v 18:29 | Luci |  Dôvod zabiť sa
Okrem mňa nevystúpil už nik. A nechodili skoro žiadne autá, takže aj tu bol sneh krásne ligotavý pod slnkom. Počula som šum rieky. Šla som za ním. Netrvalo dlho a rieku som našla. Bolo dosť zvlášne že nezamrzla, pretože bola dosť veľká zima. Možno nezamrzla preto, lebo bola hlboká a rozbúrená. Stála som na moste nad ňou a užívala si život. Úplne som zabudla na svoje problémy. Zatvorila som oči a načúvala som žblnkotu vody. Akoby mi hovorila: "Aom voľná. Nestarám sa o svoje problémy ako znečistenie a chlad. Skús to aj ty." Otvorila som oči a zľakla sa. Keď som ich zatvárala, slnko svietilo a hrialo aspoň trocha. Teraz sa náhle zatiahlo a bol ešte väčší chlad. Vyzeralo to na ďalšie sneženie. Zabudla som na nádherný pocit, na žlblnkot rieky. Nezabudla som však len na dve veci. A to tie, že som tehotná a čo mi šepkala rieka. Znova som zacítila kameň na srdci. Pozerala som na rieku. Bola taká voľná. Chcela by som byť tak bezstarostná ako ona. Priam ma volala k sebe. Ani neviem ako, ale ocitla som sa na druhej strane zábradlia mostu na ktorom som stála. Spomienky mi zablúdili k Fredimu. Milovala som ho. Sklamala som ho. Nezaslúžim si žiť. Pustila som sa omrznutúho zábradlia a bola som odhodlaná skočiť za voľnou riekou.
Zatvorila som oči a už už som sa naklonila dopredu k skoku, keď som za sebou začula náhle šušťanie snehu. Prudko som sa otočila a zazrela som Frediho bežiaceho za mnou. Moje srdce poskočilo, ale zároveň sa mi na zľadovatelom povrchu zeme pošmykli nohy. Zrazu som stratila rovnováhu a padala dole.
Ešte som nespadla? Otvorila som oči, ktoré som od ľaku zatvorila a videla som, že ma za ruku drží vystrašený Fredi. Kričla na mňa nech s nevzdávam a nech sa ho poriadne držím, že ma vytiahne hore. To aj spravil. S námahou, aby sa aj on nepošmykol ma vytiahol naspäť na most. Spolu sme preliezli zábradlie a ja som sa ti hodila okolo krku. Podlamovali sa mi však nohy, od strachu. Preto som si sadla na zem. "Nachladneš." "Sedím si na nohách." To boli prvé slová čo sme si povedali po mesiaci. Nevedela som čo povedať. "Fredi, ja....... neviem čo ti ..........prosím prepáč." Pozrela som sa naňho a uvidela som že nie som sama ktorá ma slzy v očiach. "Prosím prepáč mi. Prepáč za všetko. Viem, že je toho veľa, ale prosím prepáč." "Vieš že odpustené máš." "Ale prečo si sa potom neozval mesiac. Prečo si odo mňa odišiel? Prečo si ma opustil.A ako si ma teraz našial." "Poveedala si mi že si tehotná. S niekým, kto ťa znásilnil. Najprv som bol nehnevaný, potom smutný a potom vystrašený. Hľadal som toho páchateľa. To sa mi však nepodarilo. Sem som chodil rozmýšľať. Ako máš ty obľúbené miesto, tak aj ja. Je to tento most. Pri tej rieke sa cítim voľný. Keby mi dnes nepovedala Kajka že ma hľadalo nejaé dievča, nešiel by som sem. Najprv som zašiel k tebe domov. miša mi však povedala že si predala dom a nevie kde si, že máte zákaz styku. Myslel som si, že si sa mi načisto stratila. Že sa s teba stala nejaka bezdomovkina. Šiel som sem po radu. Nevedel som čo si mám myslieť. A našiel som teba. Našťastie." "Nemám už prečo žiť." "Ako si toto môžeš myslieť?" "Stratila som všetko na čom mi zýáležalo. Teba, dom, povesť. Budem slobodná matka. Na potrat nemôžem ísť." "Mňa si predsa nestratila." "Ako kamaráta možno nie. Dúfam, že ti to s Kajkou výde a budete šťastný. ďakujem ti za všetko čo si pre mňa spravil." Postavila som sa že idem, ale on ma zadržal. "Ty si myslíš že ja a Kajka? Blani ona je 14 ročná dcéra mojej upratovačky. Má 14 rokov a je to stračne zlatá osôbka. Teta Magda si ju vždy berie so sebou a hráme merlina. Je to kamarátka. Milujem len teba. Čo ťa to napadlo?" "Otvorila mi dvere a správala sa ako keby bola tvoja žena. A ktomu vyzerý na trocha staršie. Je blond, vysoká a štíhla." "Vieš, ja nikidy nebudem nikoho milovať viac ako teba. Ty si moja jediná láska. na to nezabudni. Prepáč mi, že som sa neozval, ale chcem byť s tebou." Nevedela som, čo mu mám povedať. Žeby som mala predsa len nakoniec aj ja rozprávkový koniec? žeby sa to naozaj prihodilo takej obyčajnej deve ako som ja? Asi predsa len.
Našu lásku sme spčaliti bozkom. Vyznamím lásky. Bola som šťastnejšia ako ešte nikdy. Tažila ma už len jedna vec, a to moje dieťa. Keď som to pripomenula Fredimu, bolo to...myslím si, že neexistuje ani správne slovo ako to vyjadriť. Bolo to, rozprávkové.

"Vieš Blanka, milujem ťa takú aká si. To, že čakáš dieťa s nejakám bastardom je len bodka v našom stácisícovom bodkovom svete. Milujem ťa. A to dieťa je tvoje. Takže budem milovať aj jeho alebo ju ako teba,. Budem ho vydávať za svoje a nebudem nikdy robiť rozdiely medzi ním a našimií ďeťmi, ak nejaké budeme môcť mať. Milujem ťa, a kôli tomu malému sa netráp. Bude to krásne. Mať rodinu. Nikdy som ju nemal. A teraz ju budem mať, a nádhernú. Najkrajšiu, aka kedy existovala." Pobozkal ma. Nevedela som, čo mu mám na takúto reč odpovedať. Milovala som ho a vedela som, že aj on mňa a to ma naplňovalo silou a láskou. Hlavne k tomu malému.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama