Dôvod zabiť sa - 10

29. prosince 2007 v 18:27 | Luci |  Dôvod zabiť sa
Keď som zastala pred frediho domom bolo asi trištvrte na dvanásť, alebo dvanásť. Vytiahla som vreckovku a poutierala si slzy. Nadýchla som sa a vykročila k jeho domu. Odhodlala som sa zaklopať. Netrvalo dlho a otvorila mi nejaká blondínka. Nepoznala som ju. Bola vysoká, štíhla, pomerne pekná. Mala dlhé blond vlasy. Zarazila som sa. ´Čo ona robí v Frediho dome?´ Stála som tam, vypleštené oči, nebola som schppná nič povedať. Prihovorila sa mi ona. "Ahoj, hľadáš niekoho?" Mala detský hlas. Pre boha, koľko mohla mať rokov? 15? Nevyzerala. "hm, áno, hľadám Frediho. Zavolaj mi ho prosím." "Pokiaľ mi pamäť siaha, povedal mi že ide do obchodu. Pretolže tu nič nebolo k jedeniu, mal sa už vrátiť, ale ešte nedorazil. Mám mu niečo odkázať?" Ona tu býva? Alebo ako to mám chápať? Pene bože. On si už našiel inú. A ja som mu tak verila. "Nie ďakujem." "Tak mu aspoň poviem že ho hľadala.... Počkať, kam idete?" Otočila som sa a čo najrýchlejšie som sa chcela dostať na zastávku. Keď som sa tam dostla, nikto tam nebol. Sadla som si na lavičku a začala som srdcervúco plakať. Ja som mu c hcela len dobre. Chcela som aby sa o seba postral. Plánovali sme si budúcnosť. A ja mu oznámim v nemocnici že som tehotná. On sa razom zmení a behom mesiaca si majde novu babu, ktorá uňo býva. Bolo toho nas mňa priveľa. Asi o 5 minút prišiel bus a nastúpila som doňho. Nik v ňom nebol. Štikla som lístok a sadla som si dozadu. K nemocnici sme sa dostali asi o štvrť na jednu. Vyviezla som sa na tretie poschodie nemocnice a čakala keď ma zavolajú. Mali sklz asi 10 minút. Keď som sa konečne dostala na radu, bolo pol jednej aj 10 minút. Vošla som do ambulancie a sadla si ku stolu oproti lekárovi. Vedel veľmi dobre že to tieťa je plodom znásilnenia, ale aj tka mi dával milióny otázok, prečo si ho chcem vziať. Keď to skončilo, povedal, že predtým, ako ma objedná na termín interupcie ma musí ešte vyšetriť. To mi problém nerobilo.

Po vyšetrení mi kázal, aby som si sadla. Zdalo sa mi že mi chce povedať niečo znepokojujúce. Keď sa konečne rozhodol mi to povedať, znelo to asi tato. "Slečna Obrenianskák, vy interupciu podstúpiť nemôžete. Keď ste boli zranrná, mali ste vnútorne krvácanie veľmi blízko maternice. Operácia musela zasiahnuť taktiež blízko nej, abyste nezomreli. Isto viete ako interupcia prebieha, a preto nie je možné aby sme ju vykonali. Poškodili by sme už raz poškodené miesto vašej maternice a mohli by ste zomrieť aj vy. Nemôžeme to riskovať. Viem, že to dieťa nechcete. Veď vás znásilnili, ale proste máme zakázane vykonávať interupsie ak bude ohrozená aj matka. Bohužiaľ, vy interupsiu nikdy nebudete môjcť podstúpiť. A porodiť len cisárskym rezom." Bola som šokovaná. Nebola som smutná, už som neplakala. Vysla som z ambulancie a neplakala som. Neplakala. Bola som nehnevaná. Srčala som zlosťou. Mala som chuť niekoho zaškrtiť. Potom som si však uvedomila, čo mi povedali a zlosť ustála. Budem matkou nechceného dieťaťa. Znova ma pohĺtil smútok. Šla som na zastávku a čakala na autobus. Tento krát som čakala 20 minút. Nasadla som si a tiež to bol opak. Bol úplne plný. Nesadla som si. Najprv som rozmýšľala, že vystúpim pri Frediho dome a on bude doma. Povie mi, že so mnou skončila ta blondínka je jeho nova baba. Ja budem smutná a najde si robotu niekde v zahraničí. Tam porodím, dám dieta na adopciu a bude m dobre, ale potom som si uvedomila že už asi blúznim. Pekne vysadnem pre mojím domom. V tom však zastavil autobus na zastávke ktorú som si akosi nikdy nevšimla. ani neviem prečo, ale ťahalo my to vystúpiť, a tak som vystúpila.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama